História cimbalu — od stredovekých citár po koncertné pódiá

Cimbal, ako ho poznáme z koncertných pódií a cimbaloviek, je pomerne mladý nástroj — no jeho rodokmeň siaha hlboko do stredoveku.

Doskové citary: dlhý úvod

Nástroje, pri ktorých sa paličkami udiera na struny natiahnuté cez drevenú dosku, poznali stredoveká Európa aj Ázia. Do tej istej rodiny patrí nemecký Hackbrett, anglický hammered dulcimer, perzský santur či čínsky yangqin — dôkaz, že myšlienka „bicieho strunového nástroja” vznikala nezávisle na viacerých miestach sveta.

V Uhorsku sa menší, prenosný cimbal stal počas stáročí samozrejmou súčasťou ľudových muzík: nosil sa na remeni, ladil podľa potreby kapely a hral po svadbách a jarmokoch.

1874: Schundov veľký cimbal

Zlom prišiel v Budapešti. Výrobca nástrojov Jozef Schunda dal v roku 1874 cimbalu to, čo mu chýbalo na ceste do koncertnej siene: pevnú konštrukciu na nohách, pedálové tlmenie a plný chromatický rozsah so stabilným ladením. Z ľudového nástroja sa stal nástroj, pre ktorý mohli skladatelia písať — a písali: Ferenc Erkel či Zoltán Kodály (slávna suita Háry János), v 20. storočí Stravinskij a neskôr György Kurtág.

Slovenská stopa

Na Schundovu školu nadviazali okolo prelomu 19. a 20. storočia dielne v našom priestore a výrobná tradícia tu nikdy nezanikla — dielne na Slovensku a v Česku stavajú koncertné cimbaly dodnes a česko-slovenský priestor ostáva jedným z centier výroby cimbalov na svete.

Cimbal dnes

Cimbal žije dvojitým životom: je srdcom cimbalovej hudby — od dedinských zábav po svadby a folklórne festivaly — a zároveň koncertným nástrojom s vlastným repertoárom, katedrami a medzinárodnou komunitou okolo Cimbalom World Association. K obom svetom sa na cimbal.sk budeme vracať.

Kam ďalej

• Čo je cimbal a ako funguje
• Koľko stojí cimbal
• Kde sa naučiť hrať na cimbale